Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 22.04.2012 19:28:30 

Interview
 
 
 
Marta Sládečková: Viem byť šťastná aj bez chlapa
Predstavovať Martu Sládečkovú nemá vari ani význam. S večným úsmevom, plná pozitívnej energie. Tak ju nepoznajú len diváci z televíznych obrazoviek, ale aj jej najbližšie okolie. S herečkou, ktorú jej priatelia považujú za svoje slniečko, sme sa porozprávali nielen o láske a mužoch, ale aj o slobode, ktorú k svojmu životu nutne potrebuje.

V Košiciach ste sa v hre Malé manželské zločiny predstavili po boku Milana Lasicu. Je zaujímavé pozorovať vás dvoch - vy nesmierne energická, on stelesnenie pokoja. Ste naozaj až také protiklady, ako to na prvý pohľad vyzerá?

- Nemôžem povedať, že by sme boli totálnymi protikladmi, ale ja som naozaj smršť a pán Lasica je pokojný, komótny a úžasne racionálny. Ja som impulzívna. Najprv urobím, a potom o tom porozmýšľam. Pán Lasica si dá čas na rozmyslenie, a potom buď niečo povie, alebo urobí a je tutovka, že to nebude 'průser'. Čo sa u mňa povedať nedá. (Úsmev.)

"Průserovali" ste často?

- Ani nie. Ja nie som 'pani faux pas', ako máme v divadle Aničku Šiškovú. Ona je v tom jedinečná. No vždy to vyrobí tak milo a tak nechtiac, že jej to každý odpustí.

Aký vzťah vás spája s pánom Lasicom?

- Kompletný. (Smiech.) Nesmierne ho obdivujem, je to môj anjel strážny, ktorý ma doviedol do šoubiznisu. Dovtedy som totiž bola len na okraji, občas som sa niekde mihla, no on ma obsadil do všetkých inscenácií, ktoré robil. A vrcholom ľadovca je, že v 2 inscenáciách divadla L+S hrám jeho partnerku.

Je to pre vás splnený sen?

- Jednoznačne áno. A myslím si, že by to bol splnený sen väčšiny slovenských herečiek.

Prečo je pán Lasica vysnívaným partnerom?

- Pretože je to záruka kvality, záruka toho, že vás čaká výborná spolupráca plná pohody. Nepamätám si, že by nejaké predstavenie, na ktorom pracoval, dopadlo zle. Naopak, spomínam si na Cyrana, kde sme sa prvýkrát stretli. Zaskakovala som tam jednu malú postavu. Pozerať sa naňho pri práci bola pre mňa taká česť, že keď som mu prvýkrát mala povedať moje 4 vety, úplne sa mi roztriasli kolená a hanbila som sa.

Vedia sa vám aj v súkromí roztriasť pred mužmi kolená a dostávate sa do rozpakov?

- Pamätám si, že keď som bola mladučká, chodili sme s jedným frajerom do cukrárne a ja som sa pred ním hanbila jesť a riešila som, ako nepokaziť perfektný dojem. Dnes už také veci vôbec neriešim. Buď to medzi nami funguje, alebo nie.

A čo láska na prvý pohľad? Veríte v ňu?

- Absolútnu lásku na prvý pohľad som zažila iba raz. Po 11 rokoch sme sa síce rozišli, no dodnes sme nadštandardnými priateľmi.

Dokážete sa priateliť s človekom, s ktorým ste sa rozišli?

- Dokážem. Viem, že to nie je jednoduché a viaceré kolegyne mi povedali, že to nechápu, pretože ony po rozchode kontakty neudržiavajú. My si naopak každý deň voláme, chodíme spolu na nákupy, obedy, do Rakúska. Navyše máme spolu psa, ktorý miluje mňa i jeho, a to nás tiež spája.

Narodili ste sa v rovnaký deň ako Mozart - jeden z najslobodomyseľnejších a najbláznivejších ľudí nielen svojej doby. Máte s ním niečo spoločné?

- Zaujímavé je, že keď som začala hrať na klavíri, tak bola práve Mozartova hudba tá, ktorá ma najviac oslovila. Vtedy som to nedávala do súvislostí, pretože som nevedela, že sme narodení v jeden deň. No čím som staršia, tým viac sa mi zdá, že mám toho pána zo Salzburgu tak trošku v sebe.

Vedeli by ste sa svojej slobody kvôli niekomu alebo niečomu vzdať?

- Do istej miery určite a chvíľu by sa mi to možno aj páčilo. Raz vznikla situácia, že som mala kvôli partnerovi zavesiť herectvo na klinec a odísť s ním žiť do Portugalska, kde mal mať pracovné povinnosti. Už sme mali vybratú vilu v Porte. No napokon, a asi to tak malo byť, ponuka stroskotala. Vtedy sa ma všetci pýtali, či by som dokázala žiť bez herectva a ja na to, že asi aj áno. Veď keby ma to tam prestalo baviť, pobalila by som sa a prišla späť. (Smiech.) No nemala by som problém pokúsiť sa žiť bez herectva. Nepatrím k tým, ktorí tvrdia, že by bez divadla nemohli existovať.

A nemyslíte si to len preto, že ste to ešte nevyskúšali?

- To, čo som vám povedala, je len teória. (Smiech.) Prax by ukázala, ako veľmi by mi to napokon chýbalo, pretože divadlo je môj absolútny hnací motor. Tam sú nielen moji kamaráti, je to moja druhá rodina.

Čo by ste boli vôbec kvôli chlapovi schopná obetovať?

- Veľmi veľa, ale nie všetko. Ja sa zas kvôli chlapovi nezbláznim. Koniec koncov, inteligentný chlap by odo mňa ani absolútnu obetu nevyžadoval.

Povedali ste, že to asi tak malo byť, že vám už naplánovaný život v Portugalsku nevyšiel. Ste fatalistka, alebo túto vetu používate len ako isté slovné spojenie?

- Nie som fatalistka, na osud sa nijako zvlášť nekoncentrujem. Ale je pravda, že si myslím, že všetko je tak, ako má byť, alebo že nič nie je náhoda. Táto viera je príjemná aj v tom, že sa na ňu môže človek občas vyhovoriť. (Smiech.)

V čo veríte?

- V samu seba, v ľudí, ktorých mám rada, dôverujem im a viem, že ma nesklamú. A verím tiež v Boha. Nechodím síce do kostola, no nosím ho v sebe, svojím spôsobom ho vyznávam a ďakujem mu za to, že mi naozaj veľa pomáha.

Ste šťastná?

- Áno.

Prečo?

- Lebo som si to tak zariadila. (Úsmev.) Myslím si, že šťastie veľmi záleží od človeka. Lebo keď sa ráno zobudíte a už vám padne gamba pred zrkadlom, že 'Ježiš, ja vyzerám!', to už je veľmi zlý štart. Ale keď sa doň pozriem s myšlienkou 'nó, mohlo by to byť aj horšie, dáme trošku farbičky a ideme', deň hneď vyzerá celkom inak.

Ste od prírody optimistka?

- Áno. Neviem, kde sa to vo mne nabralo, ale vždy som okolo seba rozdávala pohodu a myslím, že ju aj stále rozdávam. Som pyšná na to, že ma ľudia berú ako slniečko.

Bez čoho by ste šťastná byť nemohli?

- Bez ľudí, ktorých mám rada, a bez priateľov. Chvíľu to bez nich vydržím, ale na opustenom ostrove by som sa ocitnúť nechcela.

Pre niektoré ženy byť sama znamená v preklade byť bez muža. Dokážete byť šťastná aj v období bez partnera?

- Áno. Ja som to nikdy neriešila tak, že hneď ako som sa s jedným rozišla, už som hádzala siete na niekoho iného. A možno práve preto to funguje. Lebo len čo z vás na míle cítiť, že ste na love, všetci chlapi utekajú opačným smerom.

Nie ste ani iniciátorkou vznikajúcich vzťahov?

- Nie. Radšej som dobývaná.

Keď sme sa bavili o slobode - cítite sa v umení dostatočne slobodná?

- Áno. Je totiž na každom z nás, čo dovolí a pripustí. Ja som už pár scenárov odmietla preto, že ma hnali do situácií, v akých som sa ocitnúť nechcela.

Čo je teda pre vás v postavách, ktoré máte naštudovať, absolútne neprijateľné?

- Prvoplánové nahé alebo sexuálne scény. Ak by bola krásna postava, ktorá by si nahotu skutočne vyžadovala, tak je to v pohode. Ale nikto by ma nenahovoril na postavu, ktorej hlavnou úlohou by bolo ukazovať telo. A určite by som sa nedala nahovoriť na natáčanie na člne. Z vody mám nesmierny rešpekt.

V šoubiznise treba mať aj tie správne lakte...

- No, a tie ja absolútne nemám! No mám zas ohromné šťastie na režisérov, ktorí ma obsadzovali. Ďakujem Bohu za to, že som naozaj natočila dosť filmov a stretla sa s množstvom zaujímavých režisérov.

Ste dieťa šťasteny?

- Som. Ale už to nemôžem toľko hovoriť, aby som to nezakríkla!
 
 
 
Herečka Marta Sládečková za mlada nechcela byť herečkou, túžila mať vlastné kozmetické štúdio
Nedávno mali Košičania ďalšiu možnosť kultúrneho zážitku. A nie s hocikým. Pobaviť ich prišli populárni slovenskí herci Milan Lasica a Marta Sládečková. V tragikomédii "Malé manželské zločiny" sa predstavili ako manželia, ktorí riešia problém straty pamäte. Samozrejme, prítomnosť M. Sládečkovej v Košiciach sme využili na rozhovor. Okrem všeličoho iného sme sa dozvedeli, že na herectvo vôbec nemala ísť, lebo sa túžila venovať kozmetike.

"Veľmi rada sa vraciam do Košíc," vyznala sa M. Sládečková hneď na začiatku. "Musím povedať, že odkedy som tu nebola, teda od minulej jesene, znovu sa tu veľa zmenilo. Mne sa zdá, že je to mesto stále príjemnejšie a príjemnejšie.  Jediná nevýhoda je v tom, že len čo odohráme predstavenie, odídeme. Ideálne by bolo, keby sme tu boli aspoň na dva alebo viac dní."

Hru s názvom "Malé manželské zločiny" napísal Eric – Emmanuel Schmitt. Možno sa nechal inšpirovať svojím citátom, ktorý teraz sprevádza pútače k tomuto predstaveniu. "Nikdy som nepochopil, k akému žánru patrí manželský život. Je to tragédia alebo komédia?" "V hre hráme len my dvaja," opisuje herečka. "Sme manželský pár, ktorý spolu žije 15 rokov. Predstavenie sa začína scénou, v ktorej manžel príde na javisko so ´zafačovanou´ hlavou. Divákovi je okamžite jasné, že ideme z nemocnice. Postupne však zisťuje, že môj manžel stratil pamäť. Mojou úlohou je mu všetko dať dokopy, aby sa mu pamäť vrátila. Nakoniec to všetko dopadne úplne inak."

V blízkej budúcnosti bude možné M. Sládečkovú vidieť aj v českom seriáli "Vyprávěj", ktorý je z úplne iného cesta. Tiež sa stala súčasťou jedného dielu seriálu "Ako som prežil". Keďže je obsadzovaná hlavne do komických a veselých postáv, zaujímalo nás, či má s nimi niečo spoločné. "Áno," odpovedá okamžite. "Ja sama som taká. Ale život vôbec nie je taký komický a veselý, ako to vyzerá a ako to hrám. Možno budú diváci prekvapení, keď ma v blízkej budúcnosti uvidia v seriáli ´Ako som prežil´. Hrám tam dosť dramatickú postavu. Čo sa mi veľmi páči, lebo nie je dobré, keď ma obsadzujú len do tých smiešnych."

M. Sládečková je herečka, ktorú si každý zapamätá. No len náhoda môže za to, že sa na Marte Sladkej (zo Susedov) a všetkých jej ostatných postavách môžeme baviť. Za mlada totiž nemala v úmysle byť herečkou. "Ja si ani nepamätám, že by som niekedy povedala, že chcem byť herečka. Stále som opakovala všetko po svojej sestre. Ona šla na gymnázium, automaticky som šla aj ja. Potom šla na chemicko-technologickú fakultu, a ja som si tam dala prihlášku tiež."

Mala však šťastie, že v ročníku na gymnáziu bol s ňou aj Roman Polák, ktorý potom pôsobil pár sezón aj v košickom divadle. "Teraz je môj dvorný režisér," vraví herečka. "Povedal mi: ´Poď. Ja idem na réžiu, ty skúsiš herectvo.´ Na gymnáziu sme mali malé javiskové formy, no to bolo pre mňa iba hobby, ja som tomu absolútne žiadnu váhu neprikladala. Možno práve preto, že som tam šla s takou náladou a nemala som trému, sa to aj podarilo. A ten smer z chemicko-technologickej sa mi trošku zmenil..."

Málokto si vie M. Sládečkovú predstaviť na takej škole s krkolomným názvom. Prečo tam vlastne chcela ísť? "Maturovala som z chémie. Sestra šla na potravinársku chémiu a mne sa zdalo, že by bolo celkom dobré, keby som vyštudovala tú priemyselnú, smerom ku kozmetike. Študovala by som teda to, čo všetko k tomu treba. Všetky tie vzorce, krémy... A potom by som si otvorila vlastné kozmetické štúdio." 

Keď sa na obrazovkách po prvýkrát objavili známe tváre z bývalého Uragánu František Stromokocúr a Lászlo Komárom, začala sa na Slovensku písať nová história sitcomu. Dve komické postavy plus Zuza, Ildikó a samozrejme Marta Sladká. Seriál sa dodnes reprízuje. Ako si na to obdobie spomína jedna z hlavných postáv?

"To bolo úžasné a niečo úplne nové, keďže to bol prvý sitcom na Slovensku, formát, ktorý sa dovtedy nikdy nerobil. Vedeli sme, čo sú filmy a inscenácie, no sitcom sme nepoznali. Teda sme sa do toho vrhli, ani sme nevedeli ako. Možno práve tá bezprostrednosť, že nás nič nezväzovalo, že sme nevedeli, ako to dopadne, práve to bolo na tom to dobré. Bavili sme sa, čo si myslím, že je z niektorých dielov aj vidno. Mali sme skrátka z toho strašnú srandu a bolo nám hrozne dobre. Lenže všetko dobré sa raz skončí, skončili sa aj Susedia. A možno je to dobre, že skončili v tom vrcholnom štádiu a že sme neodišli, keď by to už klesalo." Jediné, v čom M. Sládečková momentálne vidí negatívum, je množstvo dookola sa opakujúcich repríz. Myslí si, že televízia mohla dať seriálu pauzu a reprízovať ho, až keď si ľudia oddýchnu. To trošku vadí všetkým protagonistom úspešného seriálu.

M. Sládečková si v "Susedoch" zahrala Martu Sladkú. Aký vzťah majú tieto dve Marty medzi sebou? "Veľmi pozitívny," odpovedá so smiechom. "Veď to meno sme vymysleli spolu. Ja som sa pôvodne mala volať Slížiková, no ja som povedala, že to už je veľa. To je, akoby som sa mala volať Mrkvičková, aby sme už z toho nerobili nejakú karikatúru. Tak sa ma pýtali, ako sa chcem volať. Po krátkej úvahe a premietnutí si postavy som povedala, že Sladká. Hrám tam takú, ktorá chce byť stále sladká, budem teda Sladká."

Herečke z pohľadu diváka postava tak sadla, akoby ju ušili priamo na telo. Sama priznáva, že niekedy ju ani nehrala. "To je veľmi vďačná postava a hlavne pre mňa. Vôbec som sa nemusela pretvarovať, nič som nemusela robiť proti môjmu naturelu. Bola výbušná, energická, spontánna. A trošku... nie že retardovaná, ale správnym smerom usmernená... (smeje sa) Bola to prekladateľka, žila sama a neustála túžba po chlapoch ju viedla tam, kam ju viedla. Ale to zase nie je moje, v tomto smere nie sme veľmi príbuzné. V každom prípade, hralo sa mi to veľmi dobre."

V seriáli si zahrala aj so Zuzkou Tlučkovou. O týchto dvoch dámach je známe, že sú niekoľko rokov veľmi dobré kamarátky. "Ja mám pocit, že aspoň sto. Hrali sme spolu na Novej scéne v hre ´Šiesti v pyžame´, potom v ´Kleopatre, Na skle maľované´, potom prišli ´Susedia´ a ´Priateľky´. Posledné roky to teda bolo intenzívnejšie. Ja niekedy nemám pocit, že sa so Zuzou kamarátim, ale že s ňou žijem."

S touto kamarátkou sa stretla aj v relácii Milana Kňažka "Takí sme boli". M. Sládečková tam na kamošku "bonzla" príhodu s paparazzmi. V čase, keď to medzi Zuzkou a jej manželom Štefanom trochu vrelo a novinári mapovali každý ich pohyb, sa paparazzi rozhodli usadiť pred jej domom. Raz tam tiež nejaký čas sedeli a čakali na senzáciu. Tá prišla, no nie taká, akú čakali. Zuzka Tlučková im totiž, keďže bola zima, doniesla kávu. Nás zaujímalo, či aj M. Sládečková má s paparazzmi podobné skúsenosti. "Našťastie, nie, no nechcem to zakríknuť. Zuzka mala vtedy dosť ťažké obdobie, teda sa nečudujem, že sa na ňu takým strašným spôsobom ´zavesili´. Ja, našťastie, nie som týmto smerom pre bulvár taká zaujímavá. A dúfam, že nebudem ani ďalej."

Kto by si ho nepamätal. Uši trhajúci, bublajúci, správne škrípavý, skrátka smiech Marty Sladkej. Charakteristická črta tejto postavičky. No herečka sa takto sama nesmeje, tento smiech bol teda úžasným hereckým kúskom. Peťo Marcin s Andym Krausom povedali, že M. Sladká by mala byť taká strelená, ale iba občas a malo by sa to nejako prejavovať smiechom.

"Povedali mi: ´zasmej sa nejako´. Nevedela som, ako. No potom to z ničoho nič samo prišlo, ja som si to nijako necvičila. Urobila som to na jednej skúške a všetkým sa smiech páčil. Prenasledoval ma však dlho. Mnoho ľudí mi často pri stretnutí hovorilo: ´Zasmej sa tak...´ Vtedy som zistila, že sa mi nechce takto smiať mimo filmu, a aj to, že to vlastne neviem. To prostredie a tá atmosféra sitcomu boli také, že to šlo. No keď som to doma skúšala, nešlo mi to. Nebolo to také dobré."

Nuž, smiech Marty Sladkej sa ujal. A nielen medzi kolegami v divadle či kamarátmi. Herečka totiž dostala zaujímavú ponuku. Nahrať tento smiech ako zvonenie na mobil. "To som, samozrejme, rázne odmietla. Aby som počúvala samú seba po ceste a smiala by som sa z každého tretieho mobilu? Lebo si myslím, že by sa to ujalo..."

Nedávno sa skončila tretia séria tanečnej súťaže Let´s dance. V každej si zatancovali aj herci a herečky. M. Sládečková sa zúčastnila druhej série s tanečníkom Jurajom Fáberom. Vypadli v piatom kole, pri tancovaní samby. "Na Let´s dance mám veľmi príjemné spomienky. Keď sa dnes na nich pozerám, ako tam tancujú, až ma srdce bolí. To preto, lebo si trošku vyčítam, že po skončení súťaže som sa tomu ďalej nevenovala. Dúfam, že sa ešte rozkývem," smeje sa.

"V súťaži som sa naučila ´latinu´ a z tých klasických valčík. Lebo to, čo sme sa klasicky naučili tancovať v tanečnej, to si len myslíme, že vieme tancovať valčík. Okrem toho mazúrku a polonézu. Tá latina mi sadla, teda je vlastne paradox, že som vypadla práve v latino kole. Práve pri sambe, ktorú som mala veľmi rada a veľmi dobre sa mi tancovala. Ďurko ma dobre učil. Bol trošku prísny, ale to musel, keďže ja by som ho prevalcovala. Ja som taký valcovací človiečik. Mala som len jediný problém, keď som s Ďurkom tancovala. Vždy mi hovoril: ´Upokoj sa. Ty necítiš, že ma vedieš? Ja ťa mám viesť...´"

Hoci herečka priznáva, že je "valcovací človiečik", aj ona potrebuje oddychovať. Blížia sa dovolenky, opýtali sme sa teda, aké má najbližšie plány. Či sa ešte chystá pracovať, alebo leňošiť. "Do najbližšej budúcnosti mám také plány, že keď sa toto všetko skončí, pôjdem na chalupu a potom so Zuzkou na konci augusta na Floridu. So Zuzkou som zvyknutá dovolenkovať, teda sa veľmi na to teším," dodáva na záver M. Sládečková.
 
 
 
 
 
 
Marta Sládečková: "Páčia sa mi bohatí gentlemani"
Marta Sládečková (51) sa narodila v Trenčíne. Vo svojom veku pôsobí neustále mladistvo, je stále nabitá pozitívnou energiou, ktorú šíri aj vo svojom okolí. Vlastí tri mobilné telefóny od jedného operátora a má rada český dobrý humor.
Nezabudnuteľná Marta Sladká zo Susedov, sa objavila aj v úspešnom televíznom seriály Panelák, ako Imrova matka, a nedávno sa predviedla na móle, počas súťaže Miss Slovensko 2009, v krásnych žltých šatách. Diva.sk bola pri tom a absolvovali sme veľmi príjemný rozhovor.

Vyskúšali ste si úlohu modelky. Kto vás na to nahovoril?

Nahovoril ma na to v podstate môj kamarát, ktorý mi povedal, že pani Hablovičová by bola rada, keby som to prijala. Zdalo sa mi, že je to celkom fajn, niečo iné.  A keď som si predstavila tie krásne kostýmy Janky Pištejovej, tak som si povedala: „Idem do toho!“, lebo viem aké krásne veci robí. Tie šaty sme mali ako honorár, grátis, takže ich mám doma.
Ako si vo svojom veku udržiavate postavu?
Nejem a športujem. (smiech). Momentálne som začala chodiť na golf, čo ma veľmi baví a človek by neveril, akú svalovicu môžete mať z golfu. So Zuzkou Tlučkovou bicyklujeme, beháme, chodíme na korčuliach. Plávali by sme, ale nemáme kde v Bratislave. A občas samozrejme navštívim „fitko“.
Čo tým myslíte, že nejete?
Dnes som ešte nejedla a vôbec mi to nechýba. Keď žijem v takom stresovom čase, ako žijem, ani mi to neprišlo na um, že by som sa šla najesť. Takže nejem.
Táňa Pauhofová, Jana Hubinská a Marta Sládečková,
Hovorí vám niečo anorexia a bulímia? (smiech).
To je choroba, to uznávam. (smiech). Ale teraz sa určite upokojím, prídem domov a od zajtra už budem normálne jesť.  Ale tým, že ja viem, čo na mňa pôsobí, z čoho priberám, tak presne viem, čo mám jesť. Prosto delím stravu. Jem 5-krát denne, malinké porcie, čo si myslím, že je dobré. Radšej častejšie a menej. No a zelenina a ovocie, pretože tabletka na to, aby ste schudli neexistuje.
Čo si osobne myslíte o súťaži krásy, akou je miss?
My si už dnes len tak spomíname, aká to je nespravodlivosť, že keď sme boli mladé a krásne a chudé, tak neboli bohužiaľ tieto súťaže, žili sme v systéme, v ktorom sme žili, takže nič sa nedá robiť. Ale ja to strašne želám dnešným babám, aby takto prenikli do sveta a ukázali, aké sú Slovenky pekné.
Prihlásili by ste sa v mladosti, keby bola taká možnosť, do takejto súťaže?
Asi áno, ale keď som to videla, tak som si povedala v živote nie. Viem, že už nikdy nebudem predvádzať módu, ale ten prvý raz je to o tom, že vás to zaujíma, baví a je tam aj nejaké vzrušenie. A potom, keď vidíte, čo to všetko obnáša, poviete si, už nikdy viac.
Vladimír Kobielsky a Marta Sládečková
Ste spokojná v roli herečky alebo by ste sa vedeli uspokojiť aj s iným povolaním?
Ja neviem nič iné robiť. Viem trochu strihať, mohla by som byť kaderníčka. Strihala som švagra aj otca. To by sa mi celkom páčilo, to by ma bavilo. Možno by som šla do tej vizáže, ale ja som na tom javisku veľmi spokojná.
Aký je váš názor na plastickú operáciu?
Vôbec si nemyslím nič zlé, ak to naozaj pomôže, tak je to v pohode. Pomôže fyzicky aj psychicky, je to úplne v poriadku. Nemám s tým problém, ale ja som zbabelá, ja by som sa bála. Viem, že by sa dalo niečo povylepšovať, ale bojím sa. Buď tej bolesti, alebo ja neviem... jednoducho som zbabelá. Dôstojne starnúť, to nie je problém, myslím si, že to patrí k tomu.
V minulosti bol považovaný záujem o plastické operácie za psychickú chorobu. Myslíte si, že keď niekto nie je spokojný so svojou vizážou, je to psychický problém?
Môže to byť, podľa mňa. Pretože nie sme všetky rovnako stabilné, rovnako silné v tom, že sme vyrovnané s tým, že máme vrásky a vyzeráme tak ako vyzeráme. Niekto to nevie prežiť, tak ide na plastickú operáciu a v tom prípade, ak jej to pomôže, tej dáme alebo možno dnes už aj tomu pánovi, tak to vôbec neodsudzujem. Je to dobré.
Aké sú vaše kritéria na mužov? Akí muži sa vám páčia?
Mne sa páčia slušní gentlemani, ktorí sú ešte poprípade bohatí. (smiech).  Každopádne fyzická krása pre mňa nikdy nič neznamenala a ani neznamená. Je to veľmi príjemné, ale ja by som sa „užiarlila“, keby som mala krásneho muža. Čiže potrebujem muža, ktorý je galantný, ktorý je výborný, ktorý je ku mne skvelý, stará sa o mňa, rozmaznáva ma. Nepotrebujem, aby to bol Alan Delon, keď mal 25 rokov.
Mnoho hercov tvrdí, že chce na javisku aj zomrieť. Plánujete ísť niekedy do dôchodku?
Nie, ako Marína Kráľovičová nikdy nepôjdem do dôchodku, nech ma vynesú z javiska. (smiech). Nerozmýšľala som o tom absolútne. Budem hrať dovtedy, dokým budem mať sily, dokedy ma to bude baviť a  hlavne dokedy sa ľudia budú chcieť na mňa chodiť pozerať.
Znamenie: Vodnár
Obľúbená farba: biela a čierna
Obľúbený film: Denník Bridget Jonesovej a Kurva hoši Guten Tag
Moja najpozitívnejšia vlastnosť: Som stále slnečná a usmievavá a dávam možno energiu aj ostatným.
Vec, bez ktorej si neviem predstaviť život: mobil
Najsexi muž Slovenska: Mám, no nepoviem, ale je sexi!
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Marta Sládečková: Nie som odporkyňou manželstva
Stále je slobodná, aj keď jedno manželstvo si už vyskúšala. Zatiaľ len na javisku, ale rovno s Milanom Lasicom.
Nedávno ste v jeden deň oslávili 49. narodeniny i  premiéru v divadle. To sa nestáva často...
Takéto niečo som zažila prvýkrát v živote. Bolo to úžasné. Preto, keď sa ma niekto opýta, aký najkrajší darček som dostala na narodeniny, poviem: „Jednoznačne premiéru Malé manželské zločiny v štúdiu L+S, kde hrám spolu s Milanom Lasicom.“  
Ako berie Marta Sládečková číslo 49, za ktorým bude nasledovať okrúhle životné jubileum?
To je strašné (smiech). Ale vážne, pre mňa je to len číslica za menom. Zaregistrovala som ju a prijala, že je nová. Viem, že o rok sa zmení radikálnejšie, ale vôbec ma to netrápi. Podstatné je, ako sa kto cíti. Pre niekoho to znie ako otrepaná fráza, ale u mňa to platí. Vek trápi ľudí, ktorí si z neho niečo robia.
Takže ste sa nad tým číslom ani na chvíľku nezamysleli?
Na rekapituláciu najvýznamnejších momentov života vôbec nebol čas (smiech). Mala som generálky od rána do večera, skúšali sme soboty, nedele...  Som večná životná optimistka, mám v sebe vnútorné slniečko. Ak sa náhle pritrafia zdravotné problémy alebo mám menej práce, vtedy si začnem uvedomovať, že to asi bude vekom. Začnem trošinku rekapitulovať a zamýšľať sa. Ale keďže som v neustálom pracovnom víre, zostáva to pre mňa len číslo.
To je vaše vnútro, čo poviete o zovňajšku?
Moja kamarátka Anička šišková mi na narodeniny kúpila zrkadlo, ktoré na jednej strane päťnásobne zväčšuje. Každý, kto sa doň pozrie, sa zľakne (smiech). Ale ja som rada, konečne vidím veci, ktoré som predtým nevidela. Nie som typ, čo sa zrúti, keď sa vidí vo veľkom zrkadle.
Je o vás známe, že vyžarujete dobrú náladu všade, kam prídete. Naozaj ste vždy pozitívne naladená?
Skôr platí, že nechcem svoju zlú náladu niekomu hodiť na hlavu (smiech). Niekedy sa stane, že som unavená, prídem do divadla a viem, že mám pred sebou ťažké predstavenie, kde dve hodiny „nezleziem“ z javiska, a strašne sa mi nechce. V takýchto prípadoch prídem do šatne a začnem vrieskať: „Mne sa nechce!“ Vzápätí to všetkých tak rozosmeje, že zabudnem, že sa mi nechcelo, a zase je to dobré (smiech).
Keď sa mysľou vrátite o dvadsaťpäť rokov naspäť, po čom ste vtedy túžili najviac?
Pamätám si, že som bola v martinskom divadle, kde som nastúpila hneď po škole. Bolo to úžasné obdobie, pretože tam bola silná koncentrácia výborných hercov, režisérov, robili sa tam špičkové inscenácie. Mala som dokonca vlastný byt, takže som mala pocit, že som na úplnom výslní a nič mi nechýba. No a keď si ma ešte náhodou niekto zobral na inscenáciu do Bratislavy, tešila som sa, že sa to vyvíja presne tak ako treba a ja plávam v ústrety ďalším úspechom. Nie som človek, čo si dáva veľké méty, a to mi možno v živote pomohlo. Nebola som sklamaná a netrpela som depresiami. Keď nejaká méta neprišla, nič som si z toho nerobila, lebo som žiadnu nemala (smiech).
Ako je to s métami teraz?
Keď som v divadle a niekto mi ponúkne rolu v niečom inom, vo filme, v televízii, tak si poviem: „To je úžasné,“ ale život ide ďalej. Neznamená to, že by som vzápätí chcela, aby ma pozvali do Česka či do Viedne, do nejakého muzikálu. Beriem všetko tak, ako príde, a vždy sa posúvam o kúsok ďalej. Minule sme si s Ankou šiškovou tak vraveli, prečo sa hovorí, že pre herečky v našom veku nie sú roly. Veď my nevieme, kam z konopí. Mám pocit, že je to skôr v niečom inom.
V čom?
Napríklad v tom, že ako herečky sme ešte stále v povedomí, že nás ľudia chcú, že nie sme protivné, že sa možno na nás dobre pozerá, že už niečo v tomto veku vieme...
Nie ste ani trochu poverčivá?
To áno. Niekedy sa obávam, aby toho šťastia a úspechu zasa nebolo priveľa. Jedna ponuka tam, druhá inde. Ale to je možné aj vďaka ohromnej tolerancii v našom divadle, ktoré mi umožňuje prijímať ponuky aj inde. Keď mi povedia: „Choď, pokojne si urob...,“ mám pocit, že ešte stále rastiem. A to je pre mňa herecky aj spevácky veľmi dôležité.
Čiže nemáte problém ako vaši hereckí kolegovia Maroš Kramár a Janko Kroner, ktorí museli pre množstvo mimodivadelných aktivít odísť zo SND?
Divadelní herci si nemôžu zobrať neplatené voľno. To, bohužiaľ, neexistuje. Sú len dve cesty. Keď sa nedá zladiť účinkovanie v iných projektoch s divadelným repertoárom, buď zostanete v divadle, alebo odídete. A keďže chlapci majú pocit, že dostali šancu robiť niečo výnimočné, rozhodli sa takto. Chápem ich. Keby mne prišla napríklad ponuka z Prahy, mala by som tiež obrovskú dilemu. „Našťastie“ zatiaľ neprišla, čiže tento problém nemám (smiech).
Herečka Anka šišková je v Česku veľmi vychytená, ako kamarátka by vám mohla niečo „dohodiť“. Nerysuje sa niečo?
Nebudem to tlačiť. S pánom Lasicom ideme s najnovšou inscenáciou do Prahy a do Karlových Varov, určite si nás prídu pozrieť aj ľudia od filmu i televízie. Ak si ma niekto bude chcieť všimnúť a do nejakého projektu sa mu hodím, tak si ma všimne a osloví ma. Bolo by to iste veľmi pozitívne a radostné, ale na druhej strane by sa vyskytol už spomínaný problém, čo s povinnosťami, ktoré mám doma.
Mladšia herecká generácia toľko príležitostí nemá, preto sú jej mená a tváre ešte skôr neznáme.
Je mi ľúto, že nastupujúcej generácii hercov sa nedostáva takej pozornosti, akú by si zaslúžili. Ľudia ich až tak nepoznajú, ale mnohí z nich sú výborní. Aj u nás v Astorke máme štvoricu veľmi talentovaných mladých hercov. Veľmi ich ľúbim a mám pocit, že do divadla priniesli nový vietor. Ale myslím si, že je len otázka času a ešte o nich budeme veľa počuť. To isté platí aj o mladých herečkách. Zaslúžili by si, aby ich ľudia evidovali aj cez herecké umenie, nielen cez tanečný parket či výkony na ľade. Ale možno tieto reality-show privedú televíznych divákov aj do divadla a oni zistia, že sú predovšetkým skvelé herečky.
Zuzana Fialová v rozhovore pre náš časopis povedala, že chce mladých hercov učiť. Vy také niečo neplánujete?
Nie. Moja mama je síce učiteľka, ale ja tieto ambície nemám. Keby sa deti nevyvíjali v tom duchu, ako by som si predstavovala, myslím, že by som bola z toho deprimovaná (smiech). Netrúfam si rozhodovať o ľudských osudoch týmto spôsobom. Nie som na to ešte dosť zrelá. Bojím sa toho.
V najnovšej hre štúdia L+S Malé manželské zločiny sú len dvaja účinkujúci. Vy a Milan Lasica hráte spolu manželský pár. Prekvapila vás táto ponuka?
áno. Keď ma oslovil Juraj Ďurdiak, ktorý je dramaturgom v štúdiu L+S, najprv som si myslela, že ide o žart. „Ja s Lasicom?“ Veď je toľko herečiek, čo by si mohol k sebe vybrať. Takže moja reakcia bola: „Jasné!“ Takáto ponuka a šanca sa neodmietajú. Hrať s Milanom Lasicom by bola pre každú slovenskú herečku pocta.
Akým je pán Lasica manželom?
Je mojím manželom už pätnásť rokov a bol by výborný, ale po úraze hlavy stratil pamäť. Kým sa mu vráti, mám s ním problémy (smiech). Ďalej nebudem prezrádzať, je to tajomstvo hry. Ale poviem vám, že máme miesta, keď viem, že sa na neho nesmiem pozerať, lebo by som sa určite počas predstavenia rozosmiala.
V reálnom živote sa manželstvu stále vyhýbate...
Nie som odporkyňou manželstva, aj keď som zatiaľ do žiadneho nevstúpila. Pre mňa jedenásťročný partnerský vzťah znamená viac ako trojročný na papieri. V dnešnej dobe ono známe „na celý život“ už neznamená na celý život. Momentálne som sama, ale nie som opustená. Niekde niekto je, vieme o sebe. To je pre mňa viac, ako si niekoho za každú cenu nakvartírovať do bytu, len aby som nebola sama.
Kto je ten „niekto“, váš bývalý priateľ?
Nie, s mojím posledným priateľom sme sa rozišli pred vyše rokom, ale dodnes sme kamaráti. Bol dokonca aj na mojej poslednej premiére, máme spoločného psíka. Ale stále si myslím, že je možné, aby vzťah dvoch ľudí vydržal celý život. Na začiatku je všetko úžasné, opojenie, obrovská láska, vznášanie sa v oblakoch. Postupne šteklenie v bruchu prestáva, vidíte pár chybičiek, ale ešte stále viac predností, takže chybičky neprekážajú. Potom príde fáza, že vidíte už len chyby. Môže sa stať aj to, že zistíte, že je o vás alebo o vášho partnera záujem aj inde. Objaví sa niekto galantný, očarujúci, „bezchybný“... Toto je vo vzťahu rozhodujúce štádium. Ak chceme zostať spolu, musíme ho prekonať, sadnúť si a porozprávať sa. Ak toto zvládneme, je to na celý život. Ale to je veľmi ťažké.
Máte vážnych nápadníkov?
Muži sa boja úspešných žien a myslím si, že to platí aj v mojom prípade. Tí, čo ma poznajú, vedia, že som dosť samostatná, a to nielen čo sa týka názorov či ekonomickej stránky. Nikde neukazujem, že potrebujem rodinu a zázemie. Naučila som sa postarať o seba hneď po skončení školy. Prešla som tromi divadlami, mala som vlastné byty, vlastné autá, mala som mužov, ktorých som chcela mať, a tých, ktorých som nechcela, som nemala (smiech). Preto si viem predstaviť, že možno u mnohých vyvolávam trošku strach, ale v skutočnosti som veľká romantička. Nemám problém oddať sa citom.
Teda neplánujete zostať celý život sólo...
Samozrejme, že nie. Verím, že ma určite niekto stretne. Niekto taký, čo ma osloví, s ktorým bude môj život zaujímavý. Nebránim sa vzťahu.
Je už nejaký kandidát na obzore?
Oficiálne nie (smiech).
A čo pani Sladká zo Susedov? Čaká ju nejaký nový románik alebo nebodaj vážna známosť?
To veru neviem, tvorcovia mi nepovedali, ako sa táto postavička bude vyvíjať. Viem len, že Marta Sladká bude mať svoj bytík a určite jej zatiaľ zostáva Jarko.  
Vizitka
Marta Sládečková (49)
je rodáčka z Trenčína, vyštudovala herectvo na VšMU, pôsobila v divadlách v Martine, Nitre, od roku 1993 je členkou bratislavského divadla Astorka-Korzo ’90, účinkovala v desiatkach slovenských filmov a inscenáciách. V súčasnosti ju môžeme vidieť napríklad aj na Novej scéne v muzikáli Neberte nám princeznú! alebo v štúdiu L+S v hre Malé manželské zločiny. Od marca ju opäť uvidíme v nových častiach televízneho sitkomu Susedia, kde stvárňuje Martu Sladkú.
zdroj: www.mojcasopis.sk
 
V súkromí nie som lovkyňa!
Spôsob, akým žije herečka MARTA SLÁDEČKOVÁ , niektorých dráždi, iní jej ho závidia. Je pekná, úspešná, ale slobodná. Nie že nevydatá, ale skutočne slobodná. Jej názory na život, manželstvo a deti sú nekonvenčné. A ona je šťastná.
MARTA SLÁDEČKOVÁ sa smeje rada, ale rozhodne nie tak ako jej postava Sladká v Susedoch. 
Nachádzate sa vo veľmi príjemnej fáze života. Predovšetkým profesionálne. Triumfujete na „doskách, ktoré znamenajú svet“.

- No, práve sa skončil úžasný maratón s dvoma pánmi, ktorých si veľmi vážim. Práca s pánom Lasicom a pánom Strniskom na Malých manželských zločinoch bola pre mňa obrovsky zaujímavá a nová. Pán Lasica bol môj hlavný herecký partner a pán Strnisko nás režíroval. Zmúdrela som nielen herecky, ale aj ľudsky a spoločensky, pretože tie raňajšie debaty pri káve, ktoré oni viedli, sú neopakovateľné. Oni sú ako otvorené encyklopédie, hovorili o veciach, ktoré sme sa v škole neučili.
O čom napríklad?

- O dejinách, histórii, Benešových dekrétoch, o odsune Židov, Stalinovej politike... O niektorých súvislostiach som nemala ani šajn. Počúvala som s otvorenými ústami.
Ste veľmi pekná žena, veľmi úspešná, a predsa ste sama. Je to dosť nezvyklé, skôr by človek čakal, že budete vydatá, mať dve deti, manžela. A tú kariéru tiež.

- Ono sa to začalo črtať už pred mnohými rokmi. Nikdy som neinklinovala k manželstvu za každú cenu, k deťom za každú cenu, tak sa mi život vyvinul inak ako mojim kolegyniam. Prešli nejaké roky, a keďže som neskočila vo zväzku manželskom, tak už bolo jasné, že som ten typ baby, ktorá je dosť samostatná. Tá samostatnosť mi vyhovuje. Moje kolegyne sa delia na dve skupiny. Na tie, ktoré sú samostatné ako ja a žijú bez partnerov, sú veľmi spokojné a úspešné. A na tie, ktoré sú vydaté a rozvádzajú sa alebo žijú v nešťastných manželstvách. Takže podľa mňa nie je to nič nezvyčajné, že aj keď mám toľko rokov, koľko mám, žijem sama. Práve naopak, rozhodnúť sa v tomto veku začať s niekým úplne od začiatku, je pre mňa zvláštna predstava. Ja sa ničím nedám zmanipulovať a budem si žiť, tak ako si sama predstavujem, že by som mala žiť.

Relax s mamou na chalupe.
Nepýtam sa na tieto veci preto, aby som ich podrobovala kritike. Práve naopak, do určitej miery to obdivujem a chcem odkryť takúto životnú skúsenosť. Asi viete žiť, lebo hoci ste sama, nie ste osamelá, nie ste ufňukaná ani ukrivdená.

- Nevydatá neznamená sama. Lebo ja si neviem predstaviť, že by som bola sama. Mám veľmi veľa priateľov a priateliek, svoju rodinu, takže v tom hereckom kolotoči, v ktorom žijem, keď večer prídem domov a mám tam len jedného človeka, niekedy ani toho jedného, pre mňa to je relax. Kedysi som relaxovala v kaviarni, bavili sme sa hlučne, fajčili, pili, to už je minulosť. Teraz nachádzam pokoj v niečom inom. Asi to súvisí s vekom. Ale chcem zdôrazniť, že toto neprezentujem ako model, akým by mala žiť nevydatá žena. Môj prípad je špecifický tým, že som herečka. Inak prežíva život žena, ktorá robí vo fabrike a musí zápasiť s existenčnými problémami. To si dobre uvedomujem.
S posledným priateľom ste žili jedenásť rokov. To už je jedno celkom slušné manželstvo.

- Áno. Mala som pár takýchto vzťahov. Sedemročný, štvorročný, jedenásťročný, takže keby som to všetko ovenčila prstienkami, mala by som za sebou už tých manželstiev akurát dosť. Neviem, či je to preto, že som vodnárka, ktorá si váži svoju slobodu, ale tých chlapov to natoľko pribrzdilo, že už ani nemali ambíciu ísť do nejakých obrúčkových vzťahov.
Neznášali ste ten rozchod zle? Predsa len, po toľkých rokoch...

- Nie, nie. Bol to priam filmový rozchod. Každý si myslí, že jedna strana je ukrivdená a druhá trpí, pretože jeden odchádza a druhý sa nechce rozísť. Obaja sme cítili, že ten vzťah splnil svoj účel a že je to už skôr také kamarátske prežívanie. Tak sme to strihli včas, keď to bolo ešte stále pekné, povedali sme si, že sa rozídeme. Partner bez problémov odišiel, našiel si bývanie v dome a má tam aj nášho psíka, ktorému je tam oveľa lepšie než v byte. Dodnes si telefonujeme niekoľkokrát denne, chodievame do Rakúska, chodí na moje premiéry, bol aj na tej poslednej. Takže žijeme skoro tak, ako sme žili, len každý chodí na noc spávať niekde inde.

So sestrou ĽUBOU na prázdninách v Nitrianskom Rudne.
Možno sa k sebe ešte aj vrátite?

- To ani nevylučujem, ani nepotvrdzujem. Čo bude, bude, tam nejaký zámer nie je. Ale to, že sme doteraz takí kamaráti, svedčí o určitej inteligencii partnera, že si vie vážiť to pekné, čo sme zažili.
Neuvažovali ste o dieťati?

- Ja som všetko nechala na prírodu.Keby sa dieťatko niekedy vyskytlo, určite by som ho mala a mala by som ho veľmi rada. Asi v tej prírode a v tom vyššom zasiahlo niečo, že to dieťa neprišlo. Myslím, že nie je správne, keď niekto až nepatrične túži po dieťati a robí pre to všetko možné. To neznamená, že som nepriateľ detí, ja ich mám hrozne rada, ale čo mi nebolo súdené, umelou cestou som nikdy nevyvolávala. Deti mám, keď chcem, pretože ich majú všetky moje kamarátky aj moja sestra. So synovcami si dobre rozumiem, piplala som ich so sestrou odmalička, užila som si ich. Keď som niektorého strážila cez noc, vôbec som nespala, lebo sa mi zdalo, že nedýcha. Tak som stále bola pri postieľke, sledovala ho, či sa neotočil tak, že by sa zadusil.
Ženy okolo štyridsiatky často ešte posledný raz veľmi zatúžia po dieťati, nakúkajú do cudzích kočíkov. Vás to „nebantuje“?

- Možno tie, ktoré už majú odrastené deti a zasa potrebujú nejakého maznáčika, niekoho, o koho by sa starali. Kamarátky v mojom veku s novým partnerom ešte rozmýšľajú o dieťati, chápem to, ale môj prípad to nie je. Som asi trošku taký netypický materský typ.
Aká bola vaša prvá láska? Myslím takú naozajstnú, so sexom.

- Tak takú si pamätám. To bol chlapec z vysokej školy, ktorého som stretla hneď v prvom ročníku...

Asi tiež patríte do generácie, ktorá so sexom začala až na vysokej škole...

- Ja sa za to vôbec nehanbím, tak som bola vychovávaná. Prežili sme nádherný štvorročný vzťah, bolo to iné ako tie lásky predtým, keď sme sa len držali za ruky. Bola som strašne zamilovaná, vtedy som sa aj chcela vydať. Prvý a posledný raz. Ten chlapec sa tiež doteraz neoženil, je podobný ako ja. Má krásne partnerky, je známy zo šoubiznisu, nepoviem vám jeho meno. Vyštudoval niečo úplne iné ako ja, ale pôsobí blízko šoubiznisu. Bola to taká osudová láska. Raz, keď sme sa pohádali, nechal ma v meste, otočil sa a odišiel. Vrátila som sa na internát na Mlyny a vtedy mi prvý raz napadla taká myšlienka, strašná sprostosť, že by som skočila z toho balkóna na dvanástom poschodí. Pocítila som čosi také silné a zvláštne, beznádej, že to krásne sa už nevráti, že ja končím. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Vo mne sa niečo zlomilo a ten človek potom za mnou chodil, prosil ma, aby sme sa k sebe vrátili, ale už som nechcela. Už som nebola vystrašená z toho, že ma niekto nemiluje. Ten človek ma tak vlastne veľmi veľa naučil.
Mnohým dievčatám sa stáva, že „hlavné“ mladé roky prežijú so ženatým. Dúfajú, že sa rozvedie, ale manželky sú večné a rozvedie sa máloktorý. Mali ste aj takú skúsenosť?

- Áno, zažila som to. Budem citovať z hry Malé manželské zločiny: „Muž si nájde milenku preto, aby zostal so svojou ženou, ale žena si nájde milenca preto, aby odišla od svojho muža.“ To je pravda. Skúsila som to na vlastnej koži. Môj partner sa však v tom čase so svojou manželkou rozchádzal, neťahal mi nijaké medové motúzy popod nos. Rozišli sa, ale rozišli sme sa aj my. Dnes sú priatelia, ona sa vydala druhýkrát, on má svoju inú rodinu, takže môj sedemročný vzťah s ním bol dosť veľkým trápením. Veď tam boli deti! Na jednej strane má človek pocit, že robí zle, že možno by sa to inak skončilo, keby som v tom nebola ja. Dnes viem, že to nie je pravda, keby som to nebola ja, bola by to iná. Ale odporúčam všetkým dievčatám, aby si nezačínali s mužmi, ktorí sú zadaní, pretože na strane milenky je ten balvan oveľa väčší.
Sme však geneticky uspôsobení žiť v páre, samota je neprirodzená.

- Ja len nežijem s niekým, kto býva v mojom byte. Je to obrovská výhoda, keď chceme byť spolu, sme spolu, keď nie, každý je sám. Ale už nechcem opakovať tú chybu, že niekto príde a je tam bez ohľadu na to, či sa mi to páči, alebo nie. Striedame si byty, autá a sme spolu, kedy chceme. Tú lásku máme, vieme, že sme milovaní, že niekto nás má v srdci a aj my máme niekoho v srdci, to je strašne dôležité. Ani si neviem predstaviť, že by som žila v takom prázdne, že by nebol nikto. Vedela by som chvíľu prežiť aj bez partnera, ale také sa mi ešte nestalo.

Seriál Susedia si diváci bez postavy MARTY SLADKEJ už nevedia predstaviť.
Jedna známa a populárna moderátorka sa raz priznala, že niektorí partneri ju využívali, nechali ju platiť v reštaurácii a podobne. Stalo sa to aj vám?

-Stalo sa mi to, asi sa to prihodí každej žene. V tom oblaku zaľúbenosti sa jej to zdá normálne, veď keď on, chudák, nemá peniaze a ja som dobre zabezpečená, nebudem predsa malicherná. Veď raz, keď bude bohatý a veľký, tak bude zasa platiť on. Našťastie, jeden taký vzťah som odstrihla v zárodku, lebo som zistila, že nikdy nebude bohatý ani veľký. Nebol vypočítavý, jednoducho on si na to zvykol, zdalo sa mu to normálne, vôbec mu to nebolo proti srsti. Dokonca si občas odo mňa vypýtal aj na pivo. A keď si vypýtal dokonca aj na darčeky pre rodičov, tak som si povedala, toto stačilo. To sú muži, ktorí stále budú mať nejaký problém, ale určite budú mať poruke aj výhovorky a ubezpečenia, že na budúci mesiac už určite nejaké peniaze prídu...
Keď slobodná alebo rozvedená žena príde do rodiny k svojim priateľkám, stáva sa pre ich manželov potenciálnym nebezpečenstvom. To vôbec nie je výnimočná situácia...

- Áno, lebo sa dokázala rozviesť, dokáže žiť sama. Je tam trošku návod na konanie, muž sa bojí, že aj jeho žena by sa mohla odhodlať osamostatniť sa. Viem to pochopiť, ale na druhej strane ma to hnevá. Keď je tá rodina pevná, tak rozvedená alebo slobodná kamarátka nemôže byť pre ňu nijakým nebezpečenstvom. Na druhej strane, keď som sa po nejakom dlhom čase rozišla s priateľom, tak naši spoloční priatelia mi až demonštratívne dávali najavo, že stoja za mnou, že ja som ich kamarátka. Ale myslím si, že nie je dobre takto strihať priateľov zo dňa na deň.

S MILANOM LASICOM exceluje v hre Malé manželské zločiny.
Ste naozaj taká dobrá?

- Som asi tolerantná, chápavá a nadštandardná v niektorých situáciách. Všetci naši priatelia tvrdia, že môj vzťah s tým posledným bývalým je nadštandardný. Je, ale tým, že neubližujem nikomu, neubližujem ani sebe. Som taká.
Ako prežívate sviatky?

- Ako každý. V kruhu rodiny. S maminkou, so sestrou, švagrom a synovcami. Aj svojich priateľov som vždy priviedla na sviatky do rodiny a až potom sme išli na lyžovačku alebo na chalupu. My s mamou a so sestrou máme veľmi silné puto.
Aká je vaša mama?

- Úžasná. Prežila so mnou veľa trápení, pretože nie vždy som sa vyvíjala podľa jej predstáv, nebola som ako moja sestra, ktorá skončila vysokú školu, vydala sa, kúpili si byt, mali deti, dobré zamestnanie. Ja som tento ideálny proces neabsolvovala. Mama bola nespokojná, že jej dcéra sa zaplietla so ženatým alebo s mužom, ktorý sa jej nepáči. Ale časom pochopila, že ja som celkom iný typ. A nechala ma žiť, tak ako žijem dodnes. Nikdy ma nenútila do nijakých sobášov, do vnúčatiek. Našťastie, to jej splnila moja sestra.
Čo robí sestra?

- Robí na oddelení nukleárnej medicíny, švagor pracuje v atómovejelektrárni. Majú veľmi krásny vzťah, tam za tých dvadsaťpäť rokov spolužitia nebol jediný problém, ktorý by vyvolal myšlienku na rozvod (nech vám to vydrží, Ľubi!).
Dokonca aj v Susedoch ste slobodná a bezdetná.

- Nehovorím, že som ako Sladká, ale figúrka, ktorú mi vymysleli, mi vyhovuje. Som tam za lovkyňu mužov. V súkromí však vôbec nie som lovkyňa. Ani sa tak uletene nesmejem ako v seriáli, hoci sa viem strašne nákazlivo a schuti smiať.
Uvedomila som si, že keď sa vás pýtam na život ako singl, že sa možno pýtam celkom zle. Pretože všetko nasvedčuje tomu, že ste úplne v pohode.

- Ja som sa nikdy nezaoberala tým, čo bude, keby som sa s niekým rozišla, čo keď si nikoho nenájdem. To mi v živote nenapadlo. Mám kolegyne a kamarátky, ktoré si veľmi, veľmi chcú nájsť partnera. A možno práve to mužov odrádza. Ja vôbec nehádžem žiadne udice, ale keby som hneď zajtra chcela mať niekoho takého úplne vážneho, mám ho. Možno práve preto je tých záujemcov viac.
A keď ste nešťastná, keď ste utrápená pre nejaký konflikt s priateľom, ako idete večer na scénu?

- Ísť vtedy do divadla a hrať, to je to najlepšie, čo môže byť. Keď vyjdete na scénu, zabudnete, že vás seklo v krížoch, že máte zlomenú nohu, že vám práve niekto blízky zomiera. Tam zabudnete na všetko. To je čaro divadla. Ale musím na seba prezradiť, že som antidepresívny typ, ja odpudzujem od seba depresívnych ľudí. Dovolím síce na seba hodiť nejaké tie problémy, ale len trošku, pretože potom cítim, že toto nie, to by ma zničilo, preč so zlou energiou.
Je to také ošemetné, ale napokon aj teraz sa hovorí, že herečka sa k dobrej úlohe dostane cez vzťah s režisérom.

- Chcete povedať cez posteľ. Áno, to funguje. Ja, našťastie, a hovorím to veľmi rada a veľmi pyšne, som v živote nedala nijakému režisérovi nič zo seba, ani žiaden podarúnok, ani nič. Všetci ma obsadzovali len preto, že som sa im do tej inscenácie alebo na tú rolu hodila. Dôkazom toho je napríklad aj pán Lasica, ktorý ma dotiahol do Bratislavy z nitrianskeho divadla. Dal mi obrovské šance a na to som pyšná. To je jasný dôkaz, že existuje aj vzťah bez toho, aby herečka s režisérom spala.
Zdroj:  Život

 
 
 
Ľuboslava Krajmerová a Marta Sládečková:Rozumné dievčatko a čert
Ľuboslava o Marte
Neviem, či sa ma niekto v detstve spýtal, či chcem bračeka alebo sestričku, ale viem, že by som Martu za nič nedala. Ona bola naozaj ako moje dvojča, vždy mi stíhala, takže ten vekový rozdiel medzi nami bol raz-dva zmazaný, akurát bola „kapánek“ nižšia. Keď sem-tam ako mladšia sestra robila hlúposti, najskôr som sa jej snažila dohovoriť. Keď však už nebolo ani rady, ani pomoci, žalovala som mame. My sme z dôstojníckej rodiny, otec bol plukovník, ale generálom bola naša mama – učiteľka. Inak som mala Martu tak trochu pod palcom ja, musela som vedieť, kde je a čo robí. Pamätám si, že som ju ako druháčka na vysokej škole zobrala na internát Mladá garda na diskotéku. Všimla som si, že sa okolo nej točí akosi priveľa chalanov, a potom mi zrazu zmizla. Zúfalá som dobehla na izbu a vtedy sa jej hlas ozval z internátneho rozhlasového štúdia: Ľubika, neboj sa, tu som!

Ona bola vždy taká veselá kopa a chlapci sa na ňu lepili ako muchy na med. Keď som o nejakého mala záujem ja, vedela som, že tam nesmiem doviesť Martu. Len čo prišla ona, u mňa nastal odliv. Ale vidíte, ako to život nakoniec poplietol – ja som sa vydala, ona nie. Tých vážnych známostí totiž až toľko nemala. Z čias vysokej školy si pamätám jediného – študoval kybernetiku a matematiku a mal hlas ako Freddie Mercury.

Dnes hlasom, respektíve nenapodobiteľným smiechom žne slávu práve Marta. Trochu mi je však smutno, že nie vďaka toľkým pekným postavám, ktoré odohrala v divadle. Mňa, našťastie, jej popularita ešte nezmietla. Je to asi preto, lebo sa nepodobáme a dokonca sa voláme inak – mnohí ani netušia, že som jej sestra. Keď príde za mnou do Trnavy, nevedia sa vynačudovať, čo tam robí. Ani synovia, hoci ich už toľkokrát volala, sa nechcú s ňou fotiť do médií. Akurát sa smejú, keďže ten starší je už taký dvadsaťročný fešáčisko, že by novinári určite napísali, že si našla novú známosť. Slávou sa skrátka unášať nenecháme, a keby to náhodou prepadlo Martu, máme dohodu. Ona mi totiž už dávno povedala: „Starena, keď niekde uletím, stiahni ma za nohu na zem!“

Marta o Ľuboslave
Medzi nami je rozdiel presne rok aj desať mesiacov. Ale ten nie je jediný. Ja som bola vždy čert a Ľubika rozumné, zmierlivé dievčatko. Ak sme sa náhodou bili, tak vždy len ja ju. Nepamätám si, že by to bolo naopak. Len raz – hádali sme sa o gauč, chcela byť na ňom aj jedna, aj druhá, a toľko sme sebou lomcovali, až Ľuba zvíťazila a zhodila ma z neho. Na potvoru – zlomila som si kľúčnu kosť. Potom som chodila v takej sadrovej vestičke s vyvesenými rukami. Ju to však bolelo viac ako mňa. Dosiahla síce víťazstvo, ale také Pyrhovo. Potom som jej to však nechtiac odplatila. Hrali sme sa na cestovnú kanceláriu. Keďže ja som bola tá aktívnejšia a nakreslila som si viac peňazí, vyhrala som zájazd. Ten spočíval v tom, že ma Ľuba „trepala“ na chrbte po hrádzi. Ja som bola akože v autobuse. Ale skončilo sa to „haváriou“ – spadli sme do potoka. Ľuba si rozbila bradu a šlo sa do nemocnice. Pri šití brady jej navyše poriadne napuchol prst, a tak od doktora odišla ešte aj so zasadrovaným zlomeným palcom. Kým sa vydáte, všetko sa zahojí, vyprevádzali nás z nemocnice. Zrejme ani netušili, aký lekársky zázrak očakávajú. Ja som si totiž frajerov „zadovážila“ dosť skoro (skôr ako Ľubka).

Vrcholný výkon bol, že ma v tretej triede Vilo Hrubý pobozkal. Ale vtedy som sa za to ešte veľmi hanbila. V šiestej triede som sa už nehanbila, ale aj tak som ktovieako neocenila, že na mňa Miro Uličný ako dôkaz veľkej lásky nahuckal svojho psa. Čo sa týka chlapcov, v tom jedinom dobiehala Ľubka mňa, inak vo všetkom ja ju. Inak sme boli vo všetkom rovnaké. Nielenže sme sa celý čas obliekali úplne rovnako, ja som robila úplne rovnako všetko, čo ona. Šla som za ňou všade. Nielen bez rozmýšľania na úplne rovnakú strednú, ale takmer aj na vysokú školu – no a čo, že bola chemicko-technologická. Ešteže mi spolužiak zo základnej aj zo strednej Roman Polák stihol povedať: „Ja idem na réžiu. Poď so mnou.“ Ako mi Ľubka – ten pravý človek, čo vidí, ak občas ulietam – pripomína, keď z VŠMU prišiel papier, bola som prvý, ale aj posledný raz za hviezdu. Hneď na prvú hodinu som prišla neskoro, a keď som dorazila, nahlas som vykríkla: „Prepáčte, pán profesor – ja som prijatá.“  zdroj: Rebbeca
VIZITKA
 ĽUBOSLAVA KRAJMEROVÁ
  • absolventka Bratislave so špecializáciou na potraviny pracujúca v zdravotníctve
  • po zastávkach v Trenčíne, Novom Meste nad Váhom a Bratislave sa pre pokoj v rodine usadila v Trnave
  • je vydatá za jadrového fyzika a má dvoch synov
    MARTA SLÁDEČKOVÁ
  • vyštudovaná herečka s diplomom z VŠMU
  • hoci sa narodila v Trenčíne a vyrástla v Novom Meste nad Váhom, dnes má trvalú adresu v Bratislave, kde je členkou divadla Astorka Korzo'90
  • najnezabudnuteľnejšia suseda s najnezabudnuteľnejším smiechom Marta Sladká

 
 
Marta Sládečková: Za nič sa nehanbím

Vydávať sa chcela trikrát, ani raz to neurobila. Tvrdí, že dobré kamarátstvo je lepšie ako zlá láska. Po deťoch netúži, radšej pracuje alebo cestuje. Nemá rada kompromisy a najviac si cení slobodu. Herečka Marta Sládečková. 
 
To, aký bude náš ďalší život, závisí v mnohom od toho, aké sme mali detstvo. Aké bolo to vaše?
Šťastné a krásne. Mama bola učiteľka, ocko dôstojník. S o dva roky staršou sestrou som si výborne rozumela a vo všetkom som ju napodobňovala. Chodili sme spolu do prírody, keď začala chodiť do školy, učila som sa spolu s ňou. Často som sa hrávala na učiteľku, ktorou som aj chcela byť. Na detstvo dodnes spomínam ako na veľkú ružovú bublinu, kde sme boli všetci šťastní a zdraví. Možno jedinou stresujúcou udalosťou bolo sťahovanie z Trenčína do Nového Mesta nad Váhom, keď som mala dvanásť rokov.
Kto usmerňoval váš budúci život?
Zaujímavé bolo, že ocko bol plukovník, ale mama bola generál. Bola som ockov miláčik, ale mama bola tá, kto určoval chod domácnosti, môj aj sestrin život, a zvládla to super. Dodnes je tým generálom. Ocko, bohužiaľ, už zomrel.
Zdôverovali ste sa rodičom so svojimi pocitmi, starosťami či prvými láskami?
Otec nás mal veľmi rád, o láskach som sa s ním však nerozprávala. Ale ani mame som sa nezdôverovala. Na to, že mám frajera, prišla až vtedy, keď začal chodiť k nám. Neskôr už mala absolútny prehľad o všetkých mojich frajeroch. Nikdy však nemala voči nim výhrady, a to som mala väčšinou priateľov grázlov. Dodnes je zvedavá na mužov, s ktorými žijem. Máme otvorený vzťah a vieme sa o týchto veciach porozprávať.
O svojej rodine rozprávate veľmi pekne. Sama však vlastnú nemáte. Prečo?
Nikdy si neplánujem veci dopredu. Som narodená v znamení vodnára, čo je veľmi slobodné znamenie. Nenávidím príkazy, zákazy, život beriem, ako prichádza. To, že som sa nevydala, považujem za svoje veľké víťazstvo. Ak by som sa vydala za tých mužov, ktorých som si chcela možno vziať, dnes by som s nimi určite nebola. Musela by som robiť kompromisy. A ja nie som za vzťahy, v ktorých sú muž a žena spolu len preto, aby deti mali oboch rodičov. Žijem si tak, ako žijem, ľúbim toho, koho ľúbim, je mi dobre s tým, s kým mi je. Či to bude na veľa rokov, o tom neuvažujem. Dôkazom toho je, že minulý rok som sa rozišla s partnerom, s ktorým som žila 11 rokov.
Bol pre vás rozchod bolestný?
Nie. Bol to krásny francúzsky rozchod, ktorý by som želala každému, kto sa chce s niekým rozlúčiť. Dodnes sme úžasní kamaráti, denne si telefonujeme, máme spoločného psíka, navzájom si pomáhame. Dokonca mám niekedy pocit, že si rozumieme lepšie ako predtým.
Z toho vyplýva, že rozchod vášmu vzťahu prospel?
Niektorí ľudia sú naozaj zaskočení a nevedia, či sme sa naozaj rozišli. S Dodom mám dodnes nadštandardný vzťah, ale neznamená to nič viac ani nič menej. Naozaj sme sa rozišli a city, ktoré medzi nami boli, sa nikdy nevrátia. Zostaneme výborní kamaráti. Niekedy je dobré kamarátstvo viac ako zlá láska.
Nie je vám ľúto, že po toľkých rokoch sa zrazu vytratila z vášho vzťahu láska? Nestálo zato o ňu bojovať?
Nie. Každý vzťah sa vyvíja. Obrovská láska a vášeň, ktoré sú na začiatku, sa časom posunú do inej roviny. Ak sa ľudia iba spoznávajú a sú zamilovaní, nemajú iný problém, iba to, ako sa stretnúť. Lenže ak začnú spolu žiť, začínajú sa iné problémy, ktoré vedia ovplyvniť počiatočnú lásku. Kto pristupuje ku vzťahu racionálne a vie pochopiť, že láska sa vyvíja, má šancu prežiť dlhodobý vzťah.
Prečo ten váš nevydržal?
U nás sa k tomu všetkému pridružili ešte iné veci. Ale nebol to nikto tretí. Dodo je tiež vodnár a potreboval úžasnú voľnosť, ktorú som mu ja, síce tiež vodnárka, nemienila tolerovať. Myslím si, že sa uľavilo jemu aj mne, keď som mu povedala, aby sme to skončili. Bez problémov sa zbalil a do mesiaca odišiel.
Po toľkých rokoch prežitých po boku jedného muža sa zrazu zobúdzate v prázdnej posteli a večer vás doma nikto nečaká. Nebojíte sa samoty?
Nie. Som veľmi rada sama, čo je spôsobené aj mojím povolaním. Je úžasné byť po celodennom zhone večer sama.
Môže sa však stať, že z večerov osamote sa časom stanú mesiace a roky.
Je možné, že ma to o chvíľu prestane baviť. Momentálne som však pracovne veľmi zaneprázdnená, chodím domov večer a som rada, že ma nikto neruší. Keď nechcem byť sama, tak som s tým, s kým chcem byť. Ale nemusím si hneď nasťahovať niekoho do bytu a potom rozmýšľať, ako sa ho zbavím, keď ma prestane baviť.
Občasné stretnutia nemôžu nahradiť nežné dotyky, pohladenia, pocit, že niekomu je s vami fajn nielen hodinku či dve, ale stále.
Samozrejme, že musím mať niekoho, do koho som zaľúbená, bez toho by sa nedalo žiť. Ale už nechcem pripustiť, aby sa môj ďalší vzťah vyvíjal ako ten predchádzajúci. Už mám niečo prežité a viem, kde som urobila chyby, ktoré nechcem zopakovať.
Čo je podľa vás zárukou úspešného vzťahu?
Taká záruka neexistuje. Nato, aby dvaja ľudia boli spolu čo najdlhšie, sa musia dobre poznať, musia vedieť, čo môžu od seba očakávať v krízových situáciách, musia byť k sebe tolerantní. Ak by sa vzťah z niektorej strany začal uberať zlým smerom, potom ho treba ukončiť. Nemá zmysel klamať a držať si zadné vrátka. To sa vypomstí obom a je to oveľa horšie, ako keby sa rozišli hneď na začiatku. Ak si ľudia prestanú navzájom dôverovať, je to zlé.
U vás to prestalo fungovať, preto ste sa rozišli?
Prestala som Dodovi veriť a on k tomu nezaujal žiadne stanovisko. Keď nemám partnera, s ktorým si môžem veci vyrozprávať, som nedôverčivá. Ak by bola medzi nami dôvera, porozprávali by sme sa o tom a je možné, že by som mu verila.
A čo je pre vás vo vzťahu ešte dôležité?
Vzájomná tolerancia, úprimnosť, aby dvaja ľudia trávili spolu čo najviac času, aby sa spolu rozprávali, aby bolo cítiť, že vzťah funguje, aj keď spolu nie sú celý deň.
Vy ste toto všetko robili?
Áno, bolo úžasné, ako sme sa tešili na spoločné večery. Dodo chodil po mňa do divadla, čo mi teraz trošku chýba. Toto sú tie veci a nežnosti, pri ktorých vám partner dáva najavo, že o vás stojí.
Koľko vážnych vzťahov ste prežili?
Prvýkrát som sa chcela vydávať na vysokej škole, lebo sa mi to veľmi páčilo. Môj frajer ma ani po štyroch rokoch nepožiadal o ruku, tak som to spravila zaňho. Zobral to ako dobrý vtip. Toho druhého som si nezobrala preto, lebo bol veľmi komplikovaný človek. Nemohli sme byť ani spolu, ani bez seba. Bol to osudový vzťah. Tretí bol dobrý, milý – a mladší. Mal iné záujmy ako ja, často bol preč. Bála som sa, že sa naše cesty časom rozídu. Pretože na diaľku prežijú iba silné vzťahy.
Niektorým vzťahom však odlúčenie vyhovuje, dokonca ich upevňuje.
To je iná vec. Na tomto som založila svoj štvrtý vzťah s Dodom. To bolo skvelé. Zoznámili sme sa v čase, keď on žil v Nemecku. Raz som chodila ja za ním, potom zase on za mnou, čo malo úžasné napätie, motiváciu, vzrušenie. Potom sme pochopili, že takto sa to donekonečna nedá, a tak prišiel za mnou na Slovensko, čo sa mi tiež zdalo skvelé, lebo som ho chcela mať vedľa seba. Keby bol zostal v Nemecku a ja v Bratislave, nebolo by to fungovalo.
Vaše kamarátky a kolegyne majú už veľké deti. Vy ste si úlohu matky prežili iba na javisku. Nechceli ste mať vlastné deti?
Všetko som nechala na prírodu a povedala som si, že ak to má prísť, tak to príde. Neprišlo to. Možno sú v tom iné problémy, po ktorých som nikdy nepátrala.
Deti sú však naplnením života väčšiny žien. Čo vypĺňa ten váš?
Vzťah s partnerom, práca, cestovanie. Pri tom všetkom som ani nepomyslela na to, že by som mala byť doma s dieťaťom. Samozrejme, ak by bolo prišlo, nebola by som sa bránila.
Nerozmýšľali ste nad tým, aký by bol váš život, ak by ste dieťa mali? Čím všetkým by vás mohlo obohatiť a naopak?
Ani nie. Viem, že by som si mohla dieťa adoptovať, ale po tom netúžim. Možno si teraz niekto pomyslí, aká som egoistická, že nepotrebujem lásku, ktorá je vo mne, dávať ďalej. Ale ja ju dávam, len nie dieťaťu. Dávam ju sestre, švagrovi, mame, synovcom, tým, ktorých ľúbim.
A isto aj herečke Eve Pavlíkovej, s ktorou ste niekoľkoročné priateľky. Ako sa zrodilo vaše priateľstvo?
Poznali sme sa v škole. Potom sme boli spolu v nitrianskom divadle. S Evou sme si veľmi podobné povahovo, máme rovnaký druh humoru, rovnaký názor na mnohé veci, sme komediálne založené, ale vieme zahrať aj dramatické veci, a sme aj spevácky nadané. Preto sme sa mali vždy o čom rozprávať, a tak sa zrodilo aj naše priateľstvo. Naše väzby nepretrhol ani môj odchod do Bratislavy. K Evine pribudli časom ďalšie kamarátky – Zuzka Tlučková a Anička Šišková. Sú to baby, ktoré mi veľmi pomáhajú.
Nikdy ste si nezávideli lepšiu rolu, lepšieho režiséra, lepšieho hereckého partnera?
Nie. A tým chcem vyvrátiť všetky fámy o tom, že herečky sa nemôžu kamarátiť. Všetky sme v podobnom veku, a preto by sa mohlo zdať, že by sme si navzájom mohli „vyžierať“ roly, ale nie je to tak. Navzájom si držíme palce a tešíme sa, že sa nám darí. Je to povahou a možno aj tým, že máme všetky toľko roboty.
Ako ste si predstavovali pred dvadsiatimi rokmi svoju kariéru? Verili ste, že aj o herečku okolo päťdesiatky môžu mať diváci a režiséri záujem?
To mi vôbec nenapadlo. Keď som mala dvadsať, herečky päťdesiatničky boli pre mňa „mŕtve“. Ako človek starne, mení názory aj na tieto veci. Ak mi dnes niekto povie, že som stredný starší vek, tak sa cítim dotknutá. Necítim sa byť stará, veď stále normálne vyzerám, smejem sa, zapadnem do každej spoločnosti. Žijem momentálnym životom. Baví ma to, čo práve prežívam. Vždy musím mať nejakú aktivitu, na ktorú sa dopredu teším. Teraz sú to Malé manželské zločiny, ktoré budem skúšať spolu s pánom Lasicom.
Ste spokojná so svojím životom?
Áno. Nedávno som rozmýšľala, ako by sa vyvíjal môj život, keby som sa dostala na chemicko-technologickú fakultu, kde som chcela študovať tak ako moja sestra. Určite by som robila v kozmetickom priemysle a nejakým spôsobom by som trošku zabŕdla do šoubiznisu, pretože doň patrím. Som rada, že je to tak, ako je. Že som stretla ľudí na správnych miestach v správnom čase, že po vlastnej dráhe som sa dostala tam, kde som, a nemusím sa hanbiť.   zdroj: www.lesk.cas.sk
 
 
 
 
Verí v dobré konce
Marta Sládečková Aj cez obrazovku sála zo seriálovej susedy Sladkej pozitívna energia. Herečka jej má na rozdávanie, hoci to nemala v živote vždy ľahké. Prekonala choroby, ktoré by iného zložili. Rýchle uzdravenie pripisuje práve optimizmu, slnečnej nálade a pevnej viere v dobrý koniec
 
Ako to robíte, že vyzeráte čoraz lepšie?
Po mamičke som zdedila veľa dobrého genetického materiálu, napríklad štíhlu postavu. Ale to, že som si ju udržala, je zas moja silná vôľa. Zdravá strava, spánok a telocvik, to sú tri veci, bez ktorých sa nezaobídem. Najdôležitejšie je veriť v seba. Ráno sa pozriem do zrkadla a poviem si: Veď to nie je také hrozné! Ešte to vylepšíme farbičkami... Ale keď ráno vstanem s pocitom: Ježišikriste! Zle! Deň sa zle začal. Musíte začať tým, že sa budete usmievať.
Optimizmus máte tiež v génoch alebo ste sa k tomuto životnému postoju cielene dopracovali?
Vždy som to v sebe mala, len som si to neuvedomovala. Už v škole som bola šaško, skrátka, „srandovná baba“. Na gymnáziu to prerástlo do komediálneho herectva a môj spolužiak, teraz režisér Roman Polák ma usmerňoval. A zostalo mi to, zistila som, že sa mi tak lepšie žije, ľuďom prinášam radosť, vlastne ich navnadím dobrou energiou, aj keď sú smutní.
Obklopujete sa iba veselými ľuďmi alebo dokážete pomôcť aj niekomu s depkou?
Práve teraz som mala okolo seba priateľky, ktoré potrebovali povzbudiť. Som trochu aj taký terapeut. Raz na zájazde v New Yorku mala moja kolegynka Szidi Tobias práve smutnú chvíľku, bola ďaleko od rodiny, hrozne ju bolela hlava... Hovorím, poď, objímem ťa! V tom momente začala hlava bolieť mňa a Szidi odišla veľmi spokojná. Fakt sa mi to stalo.
Dôležitý je pre vás pohyb. Chodíte do fitka?
Spolu so Zuzkou Tlučkovou a veľmi nám to pomáha. Samej by sa mi nechcelo, ale takto si aj pokecáme. Na korčule a na bicykel chodíme tiež spolu.
Bonbóny vraj nemáte v obľube, čím sa vám teda človek pri návšteve zavďačí? Fľašou?
Sladké naozaj nejem, stačí, že som Sládečková. Fľaša a cigarety tiež nie sú nič pre mňa. Mám rada kvety, ale črepníkové. Doma pestujem takú malú botanickú záhradu.
Keď sme fotili vonku, dôsledne ste si oči chránili slnečnými okuliarmi, lebo vám slzia. Býva to aj dôsledok problémov so štítnou žľazou, ktoré má takmer každá druhá žena. Je to aj váš prípad?
Bez okuliarov sa nepohnem, v zime nosím takzvané imidžovky. Len čo zafučí vietor, som jedno slzavé údolie. Roky si kupujem všetky šminky vodoodolné. Našťastie mám teraz výborného očiara, ktorý sa špecializuje na endokrinologických pacientov a veľmi sa mi to polepšilo.
Ako ste prišli na to, že vám štítna žľaza nefunguje správne?
Asi pred šiestimi rokmi mi začali praskať žilky v očiach. Liečili mi oči, ale stav sa mi zhoršoval. Ruky sa mi tak triasli, že som si so špirálou ani nevedela namaľovať mihalnice. V noci som sa budila na to, že mi zúrivo búchalo srdce. Strašne som sa potila a napokon mi začali odchádzať svaly. Kvokla som si, ale už som sa nedokázala postaviť. Bývam na treťom poschodí bez výťahu a domov som vyrúčkovala len povedľa zábradlia. Pred prázdninami ma z divadla poslali preč, lebo som ani nemohla naštudovať novú hru. Keď som zašla za obvodnou lekárkou a všetko jej to vyrozprávala, pokojne skonštatovala: To sú klasické príznaky zvýšenej činnosti štítnej žľazy, zájdite na sono.
Lieky vám hneď zabrali?
Dva roky som užívala denne osem tabliet, ale nič sa nezmenilo. Operáciu som veľmi nechcela riskovať, pretože hlasivky, ktorými sa živím, sú hneď vedľa. Tak to lekári skúsili s rádiojódom, ktorý objednali z Nemecka. Prišli malé štamperlíky, všetci okolo boli v skafandroch, a keď som dávku vypila, rýchlo zmizli. Dali ma do peknej izbičky, nič ma nebolelo, dva týždne som si tam púšťala televízor, čítala, telefonovala, občas mi pani v skafandri doniesla jedlo. Pre niekoho by to možno bolo depresívne, ale mne sa to strašne páčilo. Rádiojód mi zlikvidoval štítnu žľazu, ktorá odvtedy nevyrába svoj hormón. Denne si ho dopĺňam malou tabletkou.
Podobne ako Lucie Bílá, Martina Moravcová...
Hypertyreóza má tú výhodu, že sa pri nej chudne. Povedali mi, že môj organizmus pracoval na také obrátky, akoby som stále rúbala drevo. Vtedy človek môže jesť absolútne všetko a niekam to mizne. No hypotyreóza znamená spomalenosť a nadváhu.
Pátrali ste, či máte problém so štítnou žľazou v rodine?
Mal ho dedko aj sestra. Ale hlavný aktivátor je stres. Jeden doktor mi povedal, že som síce slniečko, ale zlé veci si ukladám akoby na disketu v sebe, nechcem ich dávať von. A to mi škodí. Mám sa naučiť každému otvorene povedať, čo mi prekáža. Dnes mi to konečne ide.
Telo si precvičujete vo fitku, mozog v divadle. Ako sa učíte text? Máte nejakú fintu?
V divadle mám rada dlhšie čítačky, tam sa text namemoruje do hlavy. Teraz mám v repertoári aj hry, v ktorých vystupujeme iba my dvaja s pánom Lasicom. Na javisku stojím dve hodiny a nemám sa na koho spoľahnúť, že by povedal vetu za mňa. Som pyšná, lebo veľké okná nemávam. Doma sa učím text iba na Susedov alebo na film, ale to sú kratšie pasáže.
V Malých manželských zločinoch ste skrytá alkoholička...
A je tam výborná replika, ktorá vždy rozosmeje aj Milana Lasicu. On sa ma pýta: Ty máš problém s alkoholom? Ja nemám problém s alkoholom, odpovedám. Ale piješ! Pijem, ale nemám problém s alkoholom!
Pomáha vám vytrénovaná pamäť pri učení sa jazykov?
Hovorí sa, že sa ľahko učia najmä ľuďom, ktorí majú hudobný sluch. Mám za sebou roky klavíra, spievam, ale jazyky sú pre mňa morda. Angličtinu sa učím celý život.
Chirurgovia vravia, že keď idú na operačnú sálu, vyčistia si hlavu od bežných problémov a ocitnú sa v akomsi sústredenom tranze. Je to tak aj s hercami?
Nechcem sa k nim prirovnávať, ale na javisku sa mi to stane vždy. Môže ma hocičo strašne bolieť, ale vtedy necítim ani zub, ani vyvrtnutý členok. Sú však aj bolesti, ako mala napríklad Anička Šišková s chrbtom, kde nepomôže ani javisko.
Vás chrbtica nikdy nezradila?
Takmer ma museli operovať. Vyliala sa mi hmota z platničky a privrela mi vyživovací nerv v ľavej nohe. Noha mi začala chudnúť a potom som ju prestala cítiť. Pamätám si, že som sa dívala na jedno predstavenie a svrbela ma, tak som sa poškriabala. A nič som necítila. Poštípala som sa a zasa nič. Chrbát ma bolel dosť výrazne, tak som išla k pani doktorke a ona, že urobíme včeličky. Chytila injekciu a pichala mi do nohy, krv tiekla a ja nič. Okamžite som musela ísť ležať do nemocnice. Na záchode som si vypočula dve sestričky, ako sa rozprávali: Prišli dva ťažké prípady, jedna herečka a jeden učiteľ, vyzerá to s nimi hrozne! Potom sa ma ujal pán profesor Traubner a o tri týždne som šla domov sama autom.
Vyhli ste sa teda operácii?
Profesor povedal, že to bol malý zázrak, ako som sa zotavovala. U mňa nastúpi akýsi sebazachraňujúci motor a tak pevne verím v uzdravenie, až sa z toho dostanem. Ani raz mi nenapadlo, že by som mohla skončiť na vozíku. Preto si myslím, že všetky choroby sú niekde v pozadí psychického rázu, ide len o to, či sa človek poddá, alebo ich prekoná.
Cvičíte odvtedy cviky na chrbticu?
Povedali mi, že už nikdy nebudem spávať na bruchu, musím denne cvičiť... A ja spávam na bruchu ani necvičím každý deň. Som trošku neporiadna, ale keď začnem chrbát opäť cítiť, okamžite nasadím cvičenia.
Máte skúsenosť s alternatívnou medicínou?
Začas som brala homeopatiká, na hlas mi veľmi pomáhajú. K bosorkám nechodím, hoci viem, že vedia pomôcť. Zo štyria moji kolegovia sú takí napojení na liečiteľku, že im pomôže aj cez telefón.
Vy máte tú silu sama v sebe, iní ju potrebujú od liečiteľov.
Keď sa spýtam, či ste mali zdravotný problém, tvrdíte, že nie. A potom zistíme, že ste takmer ochrnuli! Ja to nedržím v hlave! Keď sa s niekým stretnem a po piatich minútach zistím, že hovoríme iba o jeho chorobách, tak to odstrihnem. Ozaj, nemám mandle, operoval ma výborný pán profesor, lebo vtedy som už bola nádejná herečka a všetci sa báli, aby sa mi, preboha, nezmenil hlas. Po pár dňoch som prvý raz prehovorila a zistila som, že zo všetkých pacientov sa zmenil hlas iba mne jedinej. Fajn, lebo mi klesol o dva- -tri tóny, predtým som ho mala veľmi piskľavý. Vlastne, všetky moje choroby boli dosť zábavné.
To tiež závisí od uhla pohľadu. Ste veľmi samostatná, sebestačná osoba, priam kráľovná single žijúcich žien. Nebrzdí chlapov tento váš imidž pri nadväzovaní vzťahov?
Moja samostatnosť ich naozaj niekedy až odrádza. Neprekáža mi to, lebo vôbec nie som sama, mám mamu, sestru a jej rodinu, veľa kamarátov. Nech sa toho nijaká žena nebojí, je to len príjemný pocit, ak si človek môže vybrať, s kým chce a s kým nechce byť. Keď máte niekoho na krku a strašne si s ním nerozumiete, je to podľa mňa oveľa deprimujúcejšie.
Ani na sekundu ste nikdy nezaváhali, že by ste si chlapa vzali pre finančné zabezpečenie?
Vždy som bola ekonomicky samostatná, nikdy som nemala s nikým spoločný účet. A vyžadovala som to aj od mužov. Nechcem dávať seba za vzor, ak by som vychovávala dve deti, nemala by som toľko času budovať si kariéru a bola by som závislá. To je iný typ vzťahu a matky, ktoré stihnú chodiť aj do práce, obdivujem.
Nikto vám to neuverí, ale v januári budete mať päťdesiatku. Túžite po špeciálnom dare?
Ach, práve sme to preberali s pánom Lasicom. Čo tí ľudia vlastne oslavujú? Kým sme boli mladí, mali sme oslavovať! Keď si predstavím takú klasickú oslavu, kde pred oslávencom stojí šóra gratulantov s igelitkami, mám z toho iba zimomriavky.   zdroj: www.casopiszdravie.sk
 
 
   
TOPlist